Celá si krásna, priateľka moja, a škvrny na tebe niet. (Pies 4,7)

Keď rozprávame o kráse vo všeobecnosti, myslíme tým harmóniu alebo súlad tvarov, farieb, zvukov, ktoré príjemne pôsobia na naše zmysly.

Keď hovoríme o kráse ženy, máme na mysli to, ako ju Boh stvoril, čím všetkým ju obdaril a ako nádherne v nej zosúladil jednotlivé črty.

Sila sa spája s jemnosťou,

odvaha a bojovný duch so súcitom,

sloboda a vášeň s vernosťou,

otvorenosť a úprimnosť s dobrosrdečnosťou

a mnohé iné …

Každá žena je Božím dielom, nositeľkou jeho obrazu a podoby, korunou tvorstva a stelesnením Božej krásy. Krása ženy je dar, ktorý do nás vložil sám Stvoriteľ. Sme pozvané, aby sme tento dar v sebe objavovali a prežívali.

Tak ako oči ženy sú zrkadlom do jej vnútra, sme pozvané, aby naša krása odzrkadľovala Božiu krásu.

V Máriinom svetle Cirkev číta na tvári ženy odraz krásy, ktorá je zrkadlom najvyšších citov, ktorých je schopné ľudské srdce: plnosť darovania sa v láske, sila, ktorá vie zniesť najväčšie bolesti, bezhraničná dôvera, neúnavná pracovitosť, schopnosť spájať prenikavú intuíciu so slovami podpory a povzbudenia.“ — Ján Pavol II.